Dovnútra sme šli až vtedy, keď tma načisto zabránila v pokračovaní futbalovej hry, lebo nikto nevedel kto je kto a, kde je vôbec lopta. Alebo, keď súper pokorne prijal svoju zdrvujúcu porážku. To boli naše poobedia kedy sme na našom dvore rozohrávali nekonečné súboje s bratmi, o to kto bude hrať s otcom, ako s najlepším hráčom a či lopta preletela príliš vysoko nad pomyselné brvno alebo nie. Bola to neskutočná hrdosť, ktorú som prežíval, keď som mame rozprával, koľko gólov som strelil a, ako som si zdokonalil svoju pravú kľučku. Až neskôr som si uvedomil ako všetky aktivity, do ktorých nás otec s mamou zaťahovali, neboli iba obyčajným rozptýlením, ale skutočná pasia, ktorú si naši rodičia naozaj žili. A žijú si ju dodnes.

Otec ako bývalý ligový hráč hádzanej a matka ako ligová hráčka volejbalu a neskôr trénerka karate, mali svoj doterajší život založený na tréningoch a pohybových aktivitách a nás do tohto procesu dokonale integrovali. Pamätám sa, ako po škôlke sme nešli domov, ale večne som sedával na kameni pri miestnom ihrisku a sledoval partiu hrajúcich volejbalistov. Spravidla som fandil tímu, kde hrali moji rodičia a dával som to patrične najavo svojim jasotom. Neraz ma za to súperiaci tím okríkol, pretože som oslavoval ich pokazenú hru, ale mne to nevadilo, lebo radosti, čo som prežíval sa môj otec vždy zastal.

Radosť z hry je prirodzená, ale byť jej súčasťou je ozajstná cnosť kedy sa šľachtí charakter človeka. Sebavedomie, asertivita či spolupráca sú jedny z mnohých aspektov, na ktoré vie šport pozitívne vplývať. Moji rodičia vždy verili v tieto hodnoty, a preto športová zdatnosť bola u mňa a mojich súrodencov priam povinnosť.

Začínal som pomerne skoro, už v škôlke ma rodičia brali na plaváreň či klzisko a prvýkrát som stál aj na lyžiach. Ako päťročný som začal chodiť na tréningy karate, kde mama trénovala miestny klub. A pravdu povediac, nikdy ma nešetrila aj keď som bol jej syn. A potom to začalo, základná a stredná, kde som reprezentoval školu snáď v každom športe.  Trenéri sa v nás snažili nájsť ten najlepší možný potenciál, tak isto maséri usilovali o čo najlepšie možné výsledky. Ani si človek neuvedomuje čo všetko sa na neho počas života nalepí, keď sa čomusi venuje.  Ale, ako to už býva, Tak, ako prišli výšky tak boli aj pády. Návšteva u chirurga, fyzioterapeuta či traumatológa boli pomerne bežné, ale, keď to vezmem pozitívne, človek sa aspoň dozvie viac o svojej stavbe tela a o nadobudne znalosti v rehabilitácii. Zraneniu sa aj tak nijaký športovec nevyhne, takže nie je iná možnosť, ako si z to ho vziať cenné skúsenosti a pokračovať ďalej.

Keď skončili bezstarostne časy mladosti a prišiel skutočný život, každý si v určitom momente položí otázku, “čo chcem v živote robiť”. Niekto povie, rob to, čo ťa baví. Na to nemusí byť človek raketový inžinier, ale čosi tomu chýba, nemôže to byť také jednoduché. Netrvalo dlho, a prišiel som z vlastnou myšlienkou “Využi to v čom si dobrý a, keď ťa to baví a vie ťa to aj živiť, tak chod za tým!” Vtedy som to našiel, v ničom som nebol tak dobrý ako v práci s ľudským telom, vždy ma to bavilo a od prvej chvíle som veril, že sa tým viem aj živiť a bolo to, cesta je určená, ale, kde začať.

Niekto mi raz povedal: Ak chceš byť naozajstný profesionál musíš začať od piky. Úplný základ je naučiť starať sa o ľudí, ktorí si nevedia pomôcť sami, tak som si spravil opatrovateľský kurz a začal som pracovať v hospici. Po ukončení praxe som vedel, že to je len začiatok a potrebujem sa posunúť ďalej. Následne som si spravil masérsku licenciu s plnou akreditáciou a štátnou skúškou, čo ma oprávňovalo založiť si viazanú živnosť. Ako odborný garant na wellness centrá a saunové svety som dostal ponuku práce v Bardejovských kúpeľoch ako vodný záchranár. Kurz vodnej záchrannej služby som úspešne absolvoval ukončením zdravotnej a plaveckej spôsobilosti a dostal som licenciu. A následne som sa zamestnal ako plavčík. Popri práci na bazéne som si urobil niekoľko nadstavbových masérskych kurzov a začal som sa čím ďalej tým viac venovať tejto činnosti. Postupne, ako som masíroval rodinu a známych, dozvedali sa o mne ľudia aj zo širšieho okolia. Nebolo týždňa kedy mi nezvonil telefón. Dopyt po službe a skúsenosti iba rástli. Vlastné priestory pre svoje prvé masérske štúdio už len zavŕšili úsilie a prácu, ktorú som do tejto činnosti investoval. Momentálne sa štúdio teší úspechu a ľudia sa neustále vracajú a vkladajú dôveru v môj prístup a nezameniteľný cit, riešiť ich problémy.

Už len čas ukáže, ktorým smerom ma táto skúsenosť posunie, lebo moje odhodlanie a chuť vzdelávať sa, mi napovedajú, že to určite nebude konečná destinácia. Ale za ten čas, som tu pre vás.

                                     Igor Desák